Je to systém, ktorý si zakladá na zručnostiach a techniky fyzického konfliktu so súperom. Je to ten istý pojem, ako bojový šport. Aj keď mnohý majstri ázijských bojových umení tvrdia, že medzi týmito dvomi pojmami je priepastný rozdiel. A to ten, že také wing chun oproti boxu, je zmysel alebo cesta toho človeka. Cvičenci využívajú tieto techniky v bežnom živote na podporu zdravia a podobne. Taký box je kvôli tomuto nedostatku skôr nazývaný bojovým športom.
Bojové umenia sú staré, skoro ako samotný ľudia, už taký praveký lovci sa museli vedieť brániť mamutom alebo iným nepriateľským kmeňom.
Napríklad taká lukostreľba vznikla aby človek vedel bojovať aj na diaľku. Zapásanie vzniklo, aby sa vedeli ubrániť pred nepriateľom, útočníkom.
V podstate je bojové umenie to, čo nám pomáha zlepšiť sa v nejakej činnosti, ktorá súvisí s bojom, lovom, silou, alebo prežitím.
Už prvé záznamy o bojových umeniach sa nám datujú do čias Starovekého Egypta, kde našli výskumníci maľby bojovníkov na stenách. A to v Mezopotámii, či v dnešnom Iráne a Sýrii. V takom Starovekom Grécku sa zápasenie (vtedy sa to volalo skôr Panration) dostalo až na tie najstaršie olympijské hry. Neskôr v Ríme sa k týmto disciplínam prijal aj box. Rozdiel medzi Grékmi a Rimanmi bol ten, že Gréci tieto boje považovali za šport, no Rimania z toho spravili krutý boj, ktorý sa odohrával v arénach, teda gladiátorské boje.
Ale poďme do Ázie. V jej juhovýchodnej časti vznikali rôzne odvetia boxu a to barmský, thajský, vietnamský, indonézsky a mnohé ďalšie. Ázia je známa svojimi bojovými umeniami. A práve odtiaľto pochádzajú tie najobľúbenejšie.
Najviac ich pochádza z krajiny vychádzajúceho Slnka, nindžov a samurajov, teda Japonska a to: karate, aikido, sumo, kendo, džudo, jutsu, nindžucu, džiudžicu a mnohé ďalšie
Kórea je typická bojovníkmi, ktorý využívajú prevažne kopy: taekwondo, hapkido…